Holuby chované vo voliére si vyžadujú zvýšenú starostlivosť. Vytrhli sme ich totiž z prirodzených životných podmienok a prakticky sú odkázané len na chovateľa. Voliérový chov zakladáme všade tam, kde z najrôznejších príčin hrozí strata cenných chovných kusov, alebo si to vyžaduje plemenná príslušnosť okrasných a športových plemien, prípadne máme záujem prevádzkovať intenzívny, produkčný chov jatočných holúbät.

Voliéru umiestňujeme na slnečnom mieste tak, aby bola čelom obrátená k východu, prípadne na juhovýchod, čím umožníme prístup slnka do nej. Od severu a severozápadu odporúčame chrániť ju stavebnými prvkami. Spodok upravíme tak, že vykopeme pôdu aspoň do hĺbky 50 cm a do tohto priestoru nasypeme vrstvu štrkopiesku. Navrch navrstvíme jemný riečny piesok, ktorý vymieňame každoročne alebo podľa potreby. Niektorí chovatelia neodporúčajú do voliéry siať trávu, čo odôvodňujú tým, že býva útočiskom cudzopasníkov a zdrojom početných ochorení. Avšak nie je na škodu, ak z času na čas vložíme do priestoru voliéry rovný drn trávy. Na ohradenie voliéry volíme hustejšie pletivo, aby sa dnu nedostali vrabce a iné drobné vtáky, ktoré môžu preniesť nákazu na holuby. Čím je voliéra väčšia, priestrannejšia, tým je lepší chovateľský efekt. Preto jej priestor nikdy neprehusťujeme. Preplnené voliéry zvyčajne znamenajú málo oplodnených vajec a veľké straty v priebehu liahnutia a odchovu. Pri voľnom chove si holub sám doplňuje potravu dôležitými látkami, ktoré mu v podávanom krmive chýbajú. Pri voliérovom chove na túto skutočnosť musí myslieť chovateľ, a preto okrem podávaných zrnín - jačmeňa, pšenice, viky, hrachu a bôbu, musí kŕmnu dávku obohacovať o minerálne prísady a vitamíny. S otázkou kvality krmiva úzko súvisí aj jej kvantita. Mnohí chovatelia si neuvedomujú, že holub chovaný v obmedzenom priestore má nižšiu kalorickú spotrebu ako ten, ktorý má možnosť voľného preletu. Preto sú voliérové holuby často pretučnené, čo vedie k neplodnosti a k zlému kŕmeniu mláďat.

Samozrejme, pri zostavovaní kŕmnej dávky postupujeme inak pri chove hrvoľatých holubov a inak pri malých, prípadne ostatných plemenách. Súčasne musíme prihliadať aj na ročné obdobie a fyziologický stav väčšiny zvierat, či už je to počas obdobia pŕchnutia alebo kŕmenia mláďat a podobne. V každom prípade kŕmidlá a napájačky umiestňujeme tak, aby ich holuby nemohli znečistiť.

Priamo s potravou súvisí aj napájanie. Holub potrebuje vodu nielen na pitie, ale aj na kúpanie. Preto musíme do voliéry z času na čas vložiť aj nižšiu nádobu, v ktorej sa môžu omočiť. Aj v tomto prípade je základnou podmienkou čistota vody, ako aj nádob na pitie a kúpanie.

Chovateľ musí byť s holubmi v dennom styku, aj keď nie je podmienkou, že musí vždy vstúpiť do voliéry. Vyžaduje sa, aby mal prehľad o plodnosti a kondícii každého zvieraťa, sledoval pŕchnutie a pochopiteľne, mal obraz o celkovom zdravotnom stave kŕdľa.

Pri zistení nejakej choroby u voliérového holuba je samozrejmosťou jeho izolácia, lebo v prostredí, kde sú zvieratá v stálom bezprostrednom styku sa infekcia šíri veľmi rýchlo.

Asi netreba zdôrazňovať, že voliéru a holubník musíme udržiavať vo vzornej čistote a často využívať dezinfekciu na potlačenie nákaz.